Hobby Vany

Škandinávia karavanom 2016

Z mnohých zdrojov som sa niekoľko rokov dozvedal, že Nórsko treba vidieť a zažiť, že je to čarovná krajina poskladaná z prírodných krás a úkazov. Naša dcéra Ema mala v tom čase 1. ročník štúdia na VŠ v Dánsku za sebou a potrebovala sa po letných prázdninách vrátiť späť do školy. Už ani neviem ako, ale dospeli sme k rozhodnutiu, že ten rok nepocestujeme na rodinnú dovolenku smerom na juh k moru, ale naopak na chladnejší sever. Niekoľko rokov sme trávili naozaj príjemné a harmonické letné dovolenky so svojimi švagrovcami (a cestovateľmi) Stelkou, Majom a ich deťmi Samkom a Hankou. K rozhodnutiu ísť „opačne“ došlo asi aj preto, že sme sa už niekoľkokrát o tom bavili. Všetci sme sa tomu nevýslovne tešili. Prvýkrát sme mali odísť z domu na viac ako dva týždne! Predchádzala tomu aj dôkladná príprava. Nie a nie sa nabaliť, stále bolo ešte čosi treba. Nakoniec sa to podarilo a večer 16.8.2016 o 21:00 sme vyrazili na cestu, nabudení a nedočkaví, čo všetko zažijeme. Päťdesiat kilometrov od domova Majo zrazu zahlásil do vysielačky: „Miči, nám netečie v karavane voda!“ Pri krátkej zastávke a kontrole poistiek, ktoré boli v poriadku, som dal Majovi aspoň 5 litrovú bandasku s vodou pre núdzovú večernú očistu. Prvú noc sme spali na parkovisku v poľskom mestečku neďaleko hraníc.

17.8.2016. Deň prvý

Vstávali sme skoro. Po kávičke a skromných raňajkách sme vyrazili smerom na Berlín, cez Gliwice a Wroclaw. Pri prvej prestávke na diaľničnom odpočívadle sme sa pustili s Majom do opravy netečúcej vody. Po napojení čerpadla priamo na 12V, sme zistili, že čerpadlo je K.O. Vo Wroclawi sme teda odbočili z hlavného ťahu (podľa navigácie) k obchodu s karavanovým tovarom, ktorý sme síce nenašli, ale urobili sme si aspoň príjemnú obedovú prestávku pri parku s preliezkami a U-rampou pre skateboardistov. Cieľom tohto dňa bol Tropical Islands neďaleko Berlína; veľký aquapark s atrakciami umiestnený v obrovskej hale, v ktorej sa kedysi mali vyrábať vzducholode. Nikdy v nej však žiadnu nevyrobili. Na parkovisko aqauparku (medzi mnoho iných obytných aut) sme dorazili čosi po 15:00 a keďže aquapark býva otvorený nonstop, času na relax bolo dostatok. Nájsť osem lehátok vedľa seba sa podarilo po chvíľke. Na digitálnych teplomeroch bola zobrazená teplota 30°C, pocitovo to však bolo o niekoľko stupňov menej,  čo bolo možno spôsobene vlhkosťou. Nič nám však nebránilo sa dosýta vyšantiť, vrátane vonkajších priestorov areálu, kde tiež boli tobogany, bazény a atrakcie. Vonku nebol práve typický letný deň, teplota vzduchu dosahovala možno 22°C. Majo však zrazu zahlásil: „Tento deň si zapamätajte deti, bude to najteplejší deň tejto dovolenky!“ Riadne nás to všetkých rozosmialo. Niečo po 22-hej hodine  sme sa dohodli, že kúpania stačilo. Príjemne unavený, oblečený, s batohom na chrbte som podriemkaval na lavičke pred skrinkou v šatni. Už sa mi aj zdalo (v tom polospánku), že sú moje baby pri fénoch akosi dlho.  Len tu zrazu počujem kričať Lenku so slzami na pol ceste: „Oco a ty čo tu robíš? Všade Ťa už dlhšie hľadáme!“  Všetci už boli pri autách len mňa a kľúčov od auta nebolo.

Tropical Islands, Krausnick, Nemecko
Bazény v Tropical Islands
Prenocovanie pred Tropical Islands na bývalej pristávacej dráhe
Plavba smerom do Dánska, prístav Rostock, Nemecko
Nádvorie evanjelickej fary, Herfølge, Dánsko

18.8.2016. Deň druhý

Krásne ráno, trochu chladné ale slnečné. Podarilo sa niekoľko pekných fotografií. Uvedomil som si, že sme parkovali na leteckej pristávacej dráhe. Cez ďalekohľad bolo možné pozorovať akési vojenské objekty, bunkre porastené trávou. Majo našiel na internete karavanové centrum, mali sme to skoro po ceste smerom do prístavu v Rostocku. V Caravan Center Matner v Hopppegartene sme kúpili nové vodné čerpadlo niekoľko drobností ale aj peknú melamínovú obedovú súpravu. Veľmi dobre vybavený maloobchod. Po namontovaní čerpadla priamo na ulici pred obchodom sme zistili, že chyba je aj niekde inde. Natiahnutý jeden káblový vodič od poistkovej skrinky k čerpadlu popod koberce to vyriešil a tečúca voda bola na palube. Do prístavu na trajekt sme došli včas a v pohode. Loď do dánskeho Gedser sa od brehu odrazila o 13:00. Dvojhodinová plavba bola slnečná ale veterná. Po vylodení sme pokračovali až do Emkinho prechodného bydliska, na faru evanjelického farára v dedinke Herfølge. Dostali sme povolenie parkovať priamo na priestrannom dvore a použiť kuchyňu a kúpeľňu ako doma. Nežnejšia časť našej posádky pripravila večeru z našich domácich surovín. Hovädzie s paradajkovou aj chrenovou omáčkou a domácou knedľou. Po večeri sme absolvovali prechádzku po priľahlom parku a evanjelickom cintoríne. Veľmi pekne udržiavané trávniky, cintorín bez honosných náhrobných kameňov na mňa pôsobil veľmi decentne a dôstojne. V areáli cintorínu sme dokonca naďabili na nezamknuté voľne prístupné čisté toalety s teplou tečúcou vodou. Všetky tri juniorky spali do rána v  izbe na fare, my ostatní v  karavanoch na dvore.

Evanjelický kostol v dedinke Herfølge, Dánsko

19.8.2016. Deň tretí

Prehliadka Kodane. Ema nám robila turistického sprievodcu. Asi trištvrte hodinu sme sa pokúšali zaplatiť parkovné cez akúsi aplikáciu v smartfóne. Nepodarilo sa to ani s dánskou SIM kartou. Museli sme teda odísť a nájsť iné parkovacie miesto. Nezaplatiť v Kodani parkovné sa neopláca! Parkovanie sme nakoniec našli na ulici Ingerslevsgate (GPS 55.666228, 12.560301) kde bol aj parkovací automatom na platobné karty. Dcéra Ema si odbehla pre city bike na hlavnú vlakovú stanicu, my sme si poskladali z nosičov tie naše. Jazdiť a dopravovať sa po Kodani na bicykloch je ten najprirodzenejší spôsob dopravy. Mám pocit, že všetko je tomu prispôsobené. Videli sme malú morskú pannu, park Kasteletkirken, Amalienbog s čisto ženskou čestnou strážou, Stroget – najdlhšiu nákupnú ulicu a Nyhavn – najznámejšiu ulicu Kodane,. Zvedavosť nám nedala a prešli sme aj Christianiou s foťákmi povinne v batohoch. Videli sme budovu Black Diamond a budovu opery. Trochu sme zablúdili a dostali sme sa na ulicu Krudtløbsvej, s nádhernými starými, zubom času poznačenými loďami, podľa všetkého obývanými. Vedľa Havnebadet Fisketorvet je vybudovaný čisto bicyklový esíčkový most ponad morský kanál. Obedovali sme v reštaurácii RizRaz. Tanier za 89 DKK. Samoobslužný spôsob „naber si koľkokrát chceš“. Príjemne unavení s najazdenými asi 25 km po meste sme opustili Kodaň a zamierili sme si to smerom na západ. Majo so Stelkou navrhli vidieť najstaršie mesto v dánsku, Ribe. Pri začínajúcom sa stmievaní sme začali po ceste hľadať miesto na odpočinok. Dorazili sme až na samý koniec Sjaellandu k 18 km visutému mostu Storebaeltsbroen spájajúci ostrov Sjaelland a Fyn. V kempingu priamo pod mostom sme od milej pani recepčnej dostali informáciu, že ak chceme len prespať môžeme využiť neďaleký stellplatz a servis sa dá urobiť neďaleko recepcie. Samozrejme sme tak učinili, s prázdnymi odpadovými a wc nádržami, s natankovanou čerstvou vodou sme sa cez automatického vrátnika dostali pomocou platobnej karty do oploteného stellplatzu. Poplatok za auto bol 10 eur. (GPS 55.348073, 11.114791)

Hlavná nákupná ulica Strøget, Kodaň, Dánsko
Nyhavn, Kodaň, Dánsko

20.8.2016. Deň štvrtý

Nikde sme sa extra neponáhľali. Po pohodových raňajkách sme opustili stellplatz. Podľa miestnych informácií sa priamo pod posledným pilierom mosta na pevnine nachádza múzeum lodí a ľadoborcov používaných medzi rokmi 1795 až 1996. Zašli sme tam, žiaľ bolo zatvorené. Výhľad na obrovskú stavbu mosta a more bol však nádherný, tak sme satam ešte chvíľu zdržali na blízkej piesočnatej pláži. Napriek zatiahnutej oblohe sme behali po pláži, s vysúkanými nohavicami sa čľapkali v mori a veľa fotili. Voda bola dosť studená. Pri aute sme sa zbavili piesku z nôh a šľapiek a vyrazili ďalej.  Mýtnicou mosta sme prechádzali o 9:40. Za prejazd mostom stiahlo z kreditnej karty sumu 49 eur. Po ceste dlhej asi 170 km (s jednou prestávkou) sme približne o 13:00 dorazili do Ribe. Využili sme možnosť zájsť do obchodu s potravinami, pretože už bolo potrebné nejaké veci dokúpiť. Pri odchode z parkoviska sa stala nepríjemná nehoda: Stelke sa pri zatváraní bočných posuvných dverí zošmykla ruka tak nešťastne, že si sama sebe privrela prsty pravej ruky. Z výrazu jej tváre a z pohoršenia Maja bolo zrejmé, že je to bolestivé a vážne.  Až doma sa ukázalo, že si zlomila dva prsty. Pri príjazde do mesta pútače lákali na prehliadku starodávnej vikingskej dediny.  Čas sme mali napriek nehode výborný, tak sme šli. Vstupné 55 eur za štyroch nebolo nič hrozné. Stálo to za to. V dedine boli v ohradách živé zvieratá, kravy, býky, ovce a hydina. Na políčkach bola pestovaná zelenina. V typických drevených príbytkoch jedli, pili, údili nad otvoreným ohňom a aj spali živí ľudia – komparzisti. Kadejakí zarastení v dobových oblekoch. Naozaj sme mali pocit ako pri ceste do minulosti. Pri móle v jazierku bola priviazaná neveľká vikingská loď, jedna bola na brehu už skoro dokončená. Podľa drevených štiepok a „osekancov“ bolo zrejmé, že bola vyrobená bez modernej techniky, len sekerou. V dedinke kul vo vyhni ozajstné železo kováč za pomoci mechov z kože, ktoré aj sám ovládal. V ozajstnej peci tavili a vyrábali z farebného skla akési ozdoby. V drevárskej dielni sme videli niečo, čo pripomínalo sústruh na ručný pohon. Pod nohy sa nám plietol maličký bosý chlapec zo stredoveku. Na okraji dediny (múzea) sa dalo pod dozorom miestnych bojovníkov strieľať z luku na terč.  Strávili sme tam možno 3 hodiny.  Nasledovala prehliadka historickej časti mesta Ribe. V centre mesta je katedrála Ribe Domkirke s 50 metrov vysokou vežou. Keďže dcére začínala v pondelok 22.8. škola, bolo treba vymyslieť ako stráviť zvyšok soboty a celú nedeľu, pokiaľ v Esbjergu nenasadne na vlak smerom do Roskilde.  Takže sme vyhľadali v blízkosti mesta Esbjerg kemping a zadali ho do navigácie. Po ceste do kempingu Sjelborg v obci s rovnakým menom sme sa asi na hodinu zastavili pri obrovitých sochách štyroch sediacich mužov pozerajúcich do mora. Mennesket ved havet – muži pri mori. Pri odchode a vyslovení povelu „odchádzame!“ som si neuvedomil o ktorú časť auta sa opieram a súčasne s Lenkiným buchnutím dverí som zreval ako strelený cap. Tentoraz sa to obišlo bez mojich zlomených prstov.  Do kempingu  sme dorazili okolo 20-tej hodiny. Bol obsadený ani nie na 20%,  bol pekne upravený a kempingové miesta príkladne zatrávnené a pokosené. Sociálne zariadenia boli početné a čisté, s teplou vodou bez príplatku.

Most Storebæltsbroen spájajúci ostrovy Sjælland a Fyn
Múzeum vikingskej dediny, Ribe
Múzeum vikingskej dediny, Ribe
Múzeum vikingskej dediny, Ribe
Mennesket ved havet, Esbjerg
Rybačka v kempe Sjelborg
Pláž v dedinke Sjelborg

21.8.2016. Deň piaty

V predchádzajúci večer dostal Majo na recepcii informáciu, že ryby môže loviť nielen v mori, ale aj v malom rybníku ktorý patril ku kempingu. Takže plán toho dňa bol jasný, oddych, podriemkavanie a rybačka. Najskôr sme však sadli na bicykle a previezli sa po okolí k ani nie kilometer vzdialenému moru. Na pláži ale vietor fúkal natoľko, že nahadzovanie by nebolo možne, tak sme aspoň prešli po pláži a preskúmali dva betónové bunkre. Po návrate do kempu teda Majo vyrazil k rybníku. Behom predpoludnia sme sa pri Majovi prestriedali všetci. Úlovok toho dňa bol: tri hrabáky, šípky a na občerstvenie divé slivky, červené aj žlté. Ryba nezabrala. Po dobrom neskorom obede sme všetci okrem Maja, (predsa sa vydal s udicou k moru) vyrazili na bicykloch k malému chránenému územiu. Boli to farbami hrajúce rozľahlé vresoviská. Naozaj pekné. Asi po dvoch hodinkách sme boli späť, Emke sa už bolo treba zbaliť a sadnúť na vlak smerom do školy. Vlak odchádzal o 18:27. Po ceste na vlakovú stanicu nás sprevádzal dážď aj s farebnou dúhou. Rozlúčka na peróne, veľké mávanie a posielanie bozkov za odchádzajúcim vlakom. Od tohto okamihu sme ostali siedmi (možno aj statoční). V ten večer ešte dostala Stelka chuť pripraviť na ďalší deň plnenú papriku. Pri jej pohodovej výrobe mäsových guličiek a nášmu občasnému drinkovaniu sme sa dočkali príchodu večera. Všetko sme zbalili, naložili bicykle, zatiahli markízy a šli spať, aby sme nasledujúce ráno mohli skoro vyraziť.

22.8.2016. Deň šiesty

Po opustení kempingu sme zvolili cestu cez susednú obec Hjerting. Veľmi pekne architektonicky upravená dlhá hlavná ulica tesne vedľa mora s perfektnými vilkami. Hneď za chodníkom cesty bola piesková pláž s drevenými kolmi a hojdacími sieťami.  Deti neodolali tejto výzve a museli sme zastaviť. Pár desiatok minút sme vychutnávali začiatok nového dňa. Po dostatočnom absorbovaní tejto pohodovej atmosféry sme definitívne vyrazili na cestu smerom k prístavu Hirtshals. Prechádzali sme cez mestá Herning, Viborg, Aalborg. Cesta ubiehala výborne, počasie dokonalé. Po prejdení Aalborgu bolo zrejmé že si môžeme dovoliť aj dlhšiu prestávku a niečo zaujímavé vidieť.  Napríklad maják Rubjerg Knude. V nejakom cestopise som sa dočítal, že nie vždy sú priaznivé podmienky toto miesto navštíviť. Spravidla kvôli silnému vetru. Nám to však vyšlo. Slnečné počasie so slabým vánkom. K majáku sme sa od parkoviska po vysokých pieskových dunách dostali po chvíľke, niektorí(é) z nás aj naboso. Dostali sme sa aj do najvyššej časti majáka.  Krásne výhľady na pobrežie,  otvorené more, aj na pevninu s pieskovými dunami. Z majáku smerom k severu sme videli pekné, osídlené miesto na brehu mora. Lønstrup. Zašli sme si tam na neskorý obed. Na plnenú papriku s paradajkovou omáčkou (od Stelky). Za čas, kým naše nežné polovičky upratali riady, zbehol som k moru s foťákom. To miesto malo pre mňa asi najpríjemnejšiu atmosféru, z toho čo som v Dánsku videl. Vzniklo pár pekných fotiek z okolia aj prístavu, kde boli lode vytiahnuté na pieskový breh.  Trajekt do Nórska odchádzal z Hirtshals v ten deň o 18:00. Čo sme však netušili, loď nebola jednou z tých veľkých a miesto na nej si bolo treba rezervovať s predstihom. Nezaťažení touto skutočnosťou sme asi o 17:40 dorazili na checking a pokladňu v jednom, vytiahli kreditky so slovami „chceme sa dostať na túto loď“. Po chvíli sa personálu podarilo vysvetliť nám, že takto to tu nefunguje a že treba počkať do druhého dňa, a aj potom sa len možno zmestíme. Prišiel čas použiť esá v rukáve a na mladého Nóra začali naliehať naše juniorky Lenka a Hanka. Samko sekundoval a robil im bodygarda. Po naozaj malej chvíľke si Nór vymenil pár slov s hlasom vo vysielačke a poprosil nás predložiť pasy a doklady od auta. O 17:53 bola schválená banková transakcia kreditnej karty a my sme ako poslední vošli na loď. Ešte sme ani neboli von z áut a loď už naberala rýchlosť smerom do Nórskeho Kristiansand.  Vzdialenosť 144 km prekonala rýchlo-loď za 2 hodiny a 15 minút. Nebola totiž hnaná lodnými skrutkami, ale štyrmi obrovskými tryskami.  Vylodenie v Nórsku prebehlo hladko a plynule. Našli sme v meste parkovisko, kde sme si dohodli plán „prehliadky Nórska“. Pre tento moment mala Lenka v euroobale už doma pripravený itinerár s miestami, ktoré stojí za to vidieť.  S prichádzajúcim večerom sme si to nasmerovali na západ, smerom na Mandal.  Prespali sme na parkovisku mestskej plavárne. (GPS: 58.026605, 7.443876)

Maják Rubjerg Knude Fyr
Piesočná duna pri majáku
Časť dedinky Lønstrup
Príchod do Kristiansand, Nórsko

23.8.2016. Deň siedmy

S Majom sme vstali skoro, vypil len kávu, ja čaj a pokračovali sme v ceste. Väčšina členov posádok ešte spala. Asi po hodine jazdy sme natrafili na pekné odpočívadlo vedľa cesty Pistop drift (GPS: 58.220251, 7.014864) kde sme zastali na dali si raňajky. Slnko definitívne rozohnalo hmlu a pozeralo na náš bohato prestretý spoločný stôl. Po skvelých raňajkách Majo navrhol zastaviť sa v mestečku Flekkefjord. Po príjazde do mesta sme po chvíľke našli stellplatz priamo pri mori. (GPS: 58.292649, 6.662856). Od českého karavanistu sme si vypočuli, že určite je potrebné zaregistrovať naše autá na AutoPASS, pre poplatky pri prechádzaní niektorých ciest v krajine a zón v mestách. Nechali sme si poradiť. Zložili sme bicykle a prejazdili sme toto nie veľké miesto krížom-krážom za krásneho slnečného počasia. Neskôr sme len tak sedeli na lavičkách v meste, opaľovali sa a vychutnávali pohľad na prvý fjord na našej ceste. Po obede sme pokračovali po ceste 44, cez skalnaté kopce v prízvučným názvom Magma. Cesta úzka na jedno auto, bez stredovej čiary (neskôr sme zistili, že väčšina ciest v Nórsku je takých) sa kľukatila, stúpala a klesala ako na húsenkovej dráhe. Za každou druhou zákrutou tiekla zo skál voda. Onedlho sme dorazili do mini skanzenu Helleren, ktorý predstavoval dva staré drevené domy učupené pod obrovským bralom. Dalo sa vojsť aj dnu. V diaľke tiekol potok zo skaly asi v 45° sklone z obrovskej výšky. Samko vytiahol udicu a nahodil do úplného chvosta Jøssingfjordu. Po chvíli pribehol vyľakaný, že po návnade skočil nejaký tvor na štyroch nohách, tak zdrhol. Ďalší bod cesty určila naša Lenka. Smerovali sme na vyhliadku Preikestolen. O 19:40 sme vošli na kompu a preplavili sa cez fjord. Z Lauvvik do Oanes. Po výjazde na pevninu to bolo len 15 minút jazdy k odbočke k  Preikestolen. Nepotrebovali sme ísť do kempu, tak sme si našli parkovanie v súkromnom prístave za poplatok 100 NOK
vhodených do pripravenej obálky, do schránky na to určenej. Bolo to aj s pripojením na elektrinu. (GPS: 59.006431, 6.061046) Lenka prehodila pár slov s chlapcom zo španielskeho karavanu v jeho rodnom jazyku. Samko do zotmenia chytal rybu. Mladí Nemci z dodávky od nás pýtali pivo, ale nedali sme im 😃

Prehliadka mestečka Flekkefjord na bicykloch
Prístav v mestečku Flekkefjord
Plavba kompou cez fjord z Lauvvik do Oanes
Západ slnka v prístave kde sme prenocovali

24.8.2016. Deň ôsmy

Vyhliadka Preikestolen je turisticky veľmi vychytené miesto a navštevuje ho naozaj veľa turistov. Z tohto dôvodu sme si povedali, že na chodník vykročíme ráno medzi prvými. Na veľké záchytné parkovisko nás hrdinsky vyviezli naše obytné autá. Bola to 7 km jazda a vystúpanie do výšky 270 m.n.m. Obuli sme turistické topánky, dobre sa obliekli a nezabudli sme ani na pršiplášte. Výstup podľa informácií mal trvať 2 hodiny. Samko bol na plochej skale prvý asi za 1:45 hod, ale nám skôr narodeným to trvalo o hodinu dlhšie. Taktika vyšla a naozaj nás hore v tom čase ešte veľa nebolo. Slávka sa až na samotný koniec, na skalnú plošinu vo výške 604 m.n.m. nedostala. Zastavila ju asi 1,5 m široká rímsa a vlastný strach asi 100 m pred koncom. Nevadí, výhľady na dlhokánsky fjord a krajinu z takej výšky boli všade nádherné. Priznám sa, že na samý okraj skaly som si netrúfol ani po štvornožky. Ani nikto z nás. Videl som však dievčinu, čo si sadla na okraj skaly a hompáľala nohami. Bŕŕŕ. Keď sme sa dostatočne vynadívali a keď dorazili prví ázijskí turisti, uznali sme, že je čas na návrat. Cesta dole nebola vôbec ľahká, pretože na veľkej časti turistického chodníka sa stúpalo a následne klesalo po vysokých kamenných schodoch. Pri zostupe to už na chodníkoch pripomínalo václavák. Naozaj davy ľudí. Jeden juniorský športovec švihal hore v protismere aj s trialovým bicyklom na chrbte. Kade sa chcel spustiť naspäť dole hádam vedel len on sám. Pred samým záverom našej túry začalo mierne mrholiť, nemuseli sme však vytiahnuť ani pršiplášte. Po dobrom obede a krátkom oddychu sme cez automatickú závoru za poplatok 150 NOK o 13:40 opustili parkovisko. Vyrazili sme k druhému záujmovému bodu Lenkinho itineráru, k vodopádu Steinsdalsfossen. Po asi dvojhodinovej ceste sme sa nalodili druhý krát na kompu cez fjord, z Hjelmeland do Nesvik. Ďalej sme pokračovali krajinou cez tunely, mosty, serpentíny, po samých okrajoch fjordov a povedľa jazier a  riek. Vedľa cesty sa zrazu vynoril krásny mohutný vodopád. (GPS: 59.692085, 6.752384) Informačné tabule prezrádzali, že voda je tak čistá, že zdrojom pitnej vody. Tabule o kus ďalej lákali na rybačku v rieke. Fotky s úlovkami veľkých lososov boli presvedčivé, ale bolo potrebné nájsť miesto na prespatie. Zanedlho sme natrafili na Seim kemping v Røldal. (GPS: 59.829462, 6.810604) Do Kempu sme dorazili presne o 20:00.

Výhľad z Preikestolen
Preikestolen
Lysefjorden
Ráno v Seim kemping, Røldal
Vodopád Steinsdalsfossen

25.8.2016. Deň deviaty

Predošlý večer a v noci trochu pršalo. Ale ráno slnko opäť vyhralo nad hmlou a oparom z dažďa a ponúklo nám pohľad na vysoké kopce v okolí, kde z každého tretieho padala do údolia voda v podobe potoka alebo potôčika. Po raňajkách ani nebolo čo baliť, nič sme z aut vytiahnuté nemali. Po opustení kempingu nás cesta viedla serpentínami a tunelom cez lyžiarske stredisko Røldal. Po vyjdení z tunela na druhej strane kopca sme po chvíľke jazdy v diaľke videli do hora stúpajúcu vodnú triešť. Pochádzala z dvoch mohutných hučiacich vodopádov Espelandsfossen a Låtefossen vlievajúcich sa do jednej rieky. Bol by hriech nezastaviť a nekochať sa! Bolo tam niekoľko aut a turistov. Veľa sme fotili a nakúpili sme aj drobnosti v obchode so suvenírmi. Príjemná neplánovaná zastávka. Pokračovali sme po prúde rieky a videli sme ešte niekoľko z výšky padajúcich potokov. Na ľavej strane sa po chvíli vynoril v diaľke ľadovec národného parku Folgefonna. Pred mestečkom Eitrheim sme odbočili na západ a vošli do 10 km dlhého tunela. Cesta nás ďalej viedla po brehu fjordu a znova nás zaviedla do tak isto dlhého druhého tunela. Keď sme konečne opustili tento podzemný svet, prišli sme do dedinky Jondal. Prvýkrát sa stalo, že loď alebo kompa nečakala na nás, ale my na kompu. Aspoň sme mali pol hodinku času na nákup potravín v supermarkete Spar. Na opačnej strane fjordu sme vyšli na pevninu v dedine Tørvikbyd. Po ďalšej pol hodine cesty sme dorazili k TOMU veľkému vodopádu. Bolo ho vidieť už z diaľky. Steinsdalsfossen. Riadne sme sa vybavili nepremokavými zvrškami a prešli len pár metrov od parkoviska. Chodník na vyhliadku viedol popri skale, poza tú obrovskú masu padajúcej vody. To bolo pre nás čosi nové, podmanivé. V butikoch pri vodopáde sme znovu neodolali a nakúpili suveníry, darčeky a magnetky. Tentoraz to nebolo len za pár drobných. Po prevetraní kreditiek sme si to nasmerovali do Bergenu. Do mesta na západnom pobreží, v ktorom údajne 270 dní do roka prší. Stelka už po ceste zisťovala telefónny kontakt na našich krajanov, známych, ktorí majúv Bergene dobrých známych, a pár rokov tu už žijú. Tomáš nás čakal za plávajúcim mostom na okraji miestnej časti Frekhaug. Srdečne nás privítal a pozval nás k sebe domov s tým, že u neho na dvore môžeme parkovať a prespať. Keď sme uložili autá na dvor, o pár minút dofrčali naši krajania Peter s Oľgou aj s výbavou na rybačku. Všetci koľko nás bolo sme sa po vyrozprávaní vybrali k moru chytiť nejakú tresku. Naozaj sa aj podarilo nejaké chytiť aj keď domáci skonštatovali, že „dnes akosi neberú“. Treščia pečeň sa nám neušla, Tomášov priateľský labrador Santos bol rýchlejší a nenechal si tú dobrotu vyfúknuť. V ten večer sme už rybu negrilovali, putovala do mraziaku. Popíjali sme pri debate víno a vymieňali si skúsenosti ako sa kde žije. S Petrom sme sa ešte v ten večer dohodli na skorú rannú rybačku na jeho obľúbenom mieste a neskôr na prehliadku Bergenu, kde navrhol robiť sprievodcu. Potešili sme sa tomuto návrhu. 

 

Voda tiekla z každej skaly, fotka cestou z Røldal
Západ slnka pri večernej rybačke

26.8.2016. Deň desiaty

Budík pípol o 5:00. Len čo som sa obliekol, Peter už bol na dvore. Z Fiata vyliezol okrem Maja aj Samko. Naložili sme rybárske „fidlátka“ do Petrovho auta a nechali sa ešte potme odviesť na jeho lovné miesto. Peter a hlavne Samko boli úspešní a s príchodom nového dňa sme sa vrátili s neveľkým úlovkom do Tomášovho domu. Urobili sme si výdatné spoločné raňajky. Zhodil som z môjho auta nosič s bicyklami a mojím a Petrovým osobným autom sme všetci spoločne vyrazili do Bergenu. Počasie neprekvapilo, pršalo. Do obeda výdatne. Bol sme však na to pripravení a od prehliadky mesta nás to neodradilo. Peter ako sprievodca bol výborný, zábavný a napriek tomu sa ospravedlňoval, že tak veľmi pršalo. Previedol nás cez starobylý prístav Bryggen. Celodrevené, väčšinou dvojposchodové budovy s podkrovím, navzájom sa podopierajúce, s niekoľkými úzkymi uličkami, tiež drevenými. Na tých domoch už po rokoch veľa 90°uhlov neostalo. Dvere a výklady obchodov tieto nerovnosti kopírujú. Celá mestská časť je zapísaná v svetovom dedičstve UNESCO. Preliezli sme to skoro celé. V domoch boli hlavne obchody so suvenírmi a kožušníctva. Nejaké drobnosti sme kúpili aj my. Videli sme v prístave dve veľrybárske lode, jednu obrovskú výletnú aj historickú s niekoľkými sťažňami. Plán dať sa vyviesť lanovou dráhou Fløibanen na jeden z kopcov nad Bergenom sme nezrealizovali pre nevhodné poveternostné podmienky. Kopec Ulriken bol zahalený v hmle, nič by sme z neho nevideli. Keď sme už začínali pociťovať vlhkosť a chlad v topánkach a na tele, Peter nám odporučil zájsť na výbornú rybiu tržnicu Fisketorget. Tu nás Peter v čase obeda opustil, ale pozval nás k sebe na večeru. Jasné, že sme prijali. Tržnica je celá pod strechou. V jednej jej časti je niekoľko reštaurácií. Mali tam úplne všetko, od výmyslu sveta. Slinky sa nám len tak zbiehali. Našli sme si miesto a obsluha nám pod prístreškom zapla ohrievače. Objednali sme si každý niečo iné, nevynechali sme ani porciu s veľrybím mäsom. Dávali sme si spoločne ochutnávať svoje dobroty, takže sme mali všetci z každého trošku. Chutilo to výborne. Najedený a aj trochu zohriaty som si rozopol mikinu a pod ňou som zbadal pyžamo. Ráno som to obliekanie v prítmí karavanu akosi nezvládol. Čo na tom! Koľkí môžu povedať, že v Bergene priamo na rybom trhu jedli v pyžame výborne pripravenú veľrybu? Dážď ustal, tak sme po obede prešli ešte niekoľko ulíc a vrátili sme sa do auta. Všetci siedmi sme nastúpili do štvorsedadlovej dodávky, posadali na sedadla, na posteľ aj na toaletu. Takto sme v dobrej nálade dorazili k Tomášovi na dvor. Pekne sme poďakovali, rozlúčili sa a namontoval som späť nosič s bicyklami. Teraz už na dvoch autách sme sa presunuli k Petrovi a Oľge do Kvarviku. Žijú v neveľkom domčeku s peknou presklenou terasou s výhľadom na fjord a plávajúci most Nordhordlandsbrua. Most pláva na siedmych, čosi ako plavákoch, že vraj kvôli 300m hlbokému morskému dnu v tom mieste. Peter s Oľgou vytiahli tresky a lososy, ktoré sme na terase spoločne grilovali. Po príjemných chvíľach strávených u našincov, ktorých som ja v živote predtým nevidel, sme sa definitívne rozlúčili a vyrazili sme tvrdošijne opäť na sever. Ku kompe do Ytre Opeddal premávajúcej cez Sognefjord sme dorazili o 21:15. Z druhej strany brehu sme potiahli ešte 25 km do mestečka Vadheim a tam sme ostali na parkovisku s výhľadom priamo na končiace sa jedno rameno fjordu. (GPS 61.208869, 5.822221)

Upršaný výhľad na prístav Bryggen, Bergen
Ďalšia fotka do série - voda padá z každej skaly.
Oddych popri šplhaní sa na Trollstigen

27.8.2016. Deň jedenásty

Ráno po vyskočení z auta sa nám naskytol pohlaď na vysoké bralá všade navôkol. Samozrejme s množstvom vody vo forme padajúcich potokov. Pri rannej prechádzke, za rohom, 50 metrov od našich aut sme natrafili na obchod s potravinami. Využili sme to a zašli nakúpiť. V strede marketu sedeli za stolom štyria starčekovia a s rannou pohodičkou popíjali kávu a „mastili“ karty. Po raňajkách sme pokračovali v jazde smerom na Utvik. Tu bolo potrebné výbežok Innvikfjordu obísť, takže pohľadov na fjord sme sa nasýtili dosť. O 14:20 sme dorazili k ďalšej kompe premávajúcej zo Stranda do Liabygda. Pokračovali sme do Valldal, kde sme si dopriali krátku prestávku. Oblaky na oblohe ustúpili a my sme za krásneho slnečného počasia začali stúpať po ceste číslo 63 smerom na Trollstigen. Jazda po tejto ceste bola fakt zážitok. V spodnej časti cesta kopírovala hučiaci potok. Zhruba od polovice sa začali vynárať obrovské kopce kde tu pokryté fľakmi snehu. K tomu všadeprítomné, po strmých svahoch padajúce potoky. V jednom mieste sme museli ísť krokom kvôli vedľa cesty pasúcim sa ovciam. V najvyššom bode tejto nádhery, na hranici dvoch komún Nordal a Rauma sme zastavili. (GPS62.432516, 7.657533) Teplota vonku bola 8°C, ale scenéria navôkol nádherná. Lenka s Hankou si postavili obďaleč vlastných kamenných Trollov. Po ďalších troch kilometroch jazdy, už teraz klesania, sme dorazili na parkovisko. Ďalší bod cesty v Lenkinom itinerári. Trollstigen – Trolia cesta. Za plochou parkoviska je vybudovaný asi 150 metrov dlhý vyhliadkový chodník po hrane ohromne veľkého útesu. V jednom mieste je z chodníka vysunutá oceľová plošina, kde je miestami zábradlie nahradené hrubým sklom. Priamo pod plošinou padá do veľkej hĺbky s hukotom výdatný potok. Toho pohľadu sme sa nevedeli nasýtiť. V hĺbke pod nami sa autá malé ako mravce opatrne pohybovali po kľukatej ceste hore aj dole. Strávili sme tam dobrú hodinu a urobili veľa fotografií. Keď Slávka pochopila, že tou cestičkou „pre mravce“ budeme pokračovať aj my, akosi jej prestávalo byť do rečí a neskôr úplne zmĺka. Dokonca ma ľsťou a ženskými zbraňami (slzy v očiach) chcela prinútiť týchto pár kilometrov obísť. Nakoniec sme ju prehovorili a zahrabaná do perín na zadnom lôžku si tu cestu „vychutnala“ s nami. Za obetu a hrdinstvo som jej v doline v Trollom obchode kúpil sošku dvoch strapatých k sebe sa túliacich Vikingov. Počasie bolo stále nádherné a nám sa zachcelo trocha si oddýchnuť od cestovania a zotrvať pár hodín pri mori. V navigácii sme vyhľadali kemping, ktorý bol priamo pri vode. Do Saltkjelsnes kempingu (GPS: 62.587303, 7.530220) sme dorazili krátko po 19.00 hod. Našli sme si miesta, vytiahli stoly aj stoličky. Samko s Hankou obrali Maja o udice ale nevadilo mu to. Ulovili peknú tresku a s príchodom večera vyčistená ryba opäť putovala do mraziaku. Ostatní sme po večeri popíjali pivo a striedavo vykonávali očistu tela v čistých voňavých sprchách.

Cestou na Trollstigen sa Nórsko ukazuje v plnej kráse - holé skaly obrastené machom
Výhľad z vrchu Trollstigen

28.8.2016. Deň dvanásty

Ráno nás zobudila priama dávka slnečných lúčov. Celé doobedie sme sa nepohli od aut, nezložili sme ani bicykle, len sme oddychovali a navarili obed vo vybavenej kempingovej kuchyni. Hanka sa celý čas bavila s udicou na móle, chytila nejaké malé rybky. Lenka čítala na kameňoch pri vode knihu. Z kempu sme sa pohli presne napoludnie a vyrazili sme smerom k trajektu Åfarnes – Sølsnes. K opačnému brehu sme prirazili o 13:15. K ďalšiemu cieľu nášho putovania, do Vevangu sme to mali už len kúsok. V tomto mieste začína nádherná cesta po viacerých malých ostrovoch, pospájaných mostami a oblúkovými viaduktami v celkovej dĺžke asi 8,5 kilometra. Z cesty, smerom na sever je možné vidieť nekonečný severný Atlantický oceán. Za pekného počasia je to naozaj nádherné miesto. Pri veľkom vlnobití, že vraj presne naopak, je toto miesto veľmi nebezpečné. Tou cestou sme sa previezli niekoľko krát hore dole. Potom sme prešli pár km od Vegangu na západ. Natrafili sme na piesočnú pláž Farstadstranda, (GPS: 62.982163, 7.150633) podľa informačnej tabuli, jedna z najlepších piesočných pláži v regióne. Lenka neodolala tejto výzve a pár minút tam šantila. Voda bola však natoľko studená, že domáci borci surfujúci v neoprénoch len nedôveryhodne bokom sledovali kedy premrzne. My ostatní sme len po lýtka vyskúšali a príjemne ľadovo vychladení sme sa vrátili späť do aut a pokračovali cestou Atlanic ocean road. Vystihli sme miesto na parkovanie pred jedným z viaduktov a dosýta sme si toto nádherné miesto vychutnali. Prešli sme sa po jednom ostrovčeku, po vybudovaných chodníkoch a veľa fotili. Jeden z mostov bol prispôsobený na lovenie rýb. Všetky fungujúce udice boli teda nasadené do akcie. Deň sa pomaly krátil a až s príchodom večera sme nasadli do aut a vytýčili ďalší bod našej cesty po Nórsku, mesto Trondheim. Po dlhom čase sme prestali geograficky putovať na sever a nabrali sme kurz východný. Na poslednú kompu medzi miestami Kanestraum a Halsanaustan sme dorazili 10 minút po 21. hodine. Miesto na prespatie sme tentoraz našli pri obchodoch v meste Liabøen. (GPS: 63.118966, 8.307984)

Ráno na okraji fjordu v kempe Saltkjelsnes
Atlanic ocean road z bezpečia pevniny
Atlanic ocean road
Ďaľší z nádherných západov slnka

29.8.2016. Deň trinásty

Nad ránom som počul kvapky dažďa bubnovať na strechu auta. Ale keď sme vyliezli z karavanov bolo po daždi, okolie však bolo stále riadne premočené. Vyrazili sme na cestu. V dedinke Vinjeøra sme odbočili na čerpaciu stanicu dočerpať naftu. Zastal som za miestnym Tiguanom vo vzdialenosti asi 7m. Znenazdajky sa rozsvietili cúvacie svetlá a skôr ako som stihol trúbiť, vrazil Tiguan do prednej časti nášho karavanu. Ako podišiel zase dopredu zadný nárazník mu vyskočil do pôvodného tvaru. Na našom aute prasknutý nárazník s maskou chladiča a prelomená priečna výstuha, navyše vrazená do chladiča klimatizácie. 76-ročná miestna dáma ani za nič priznať vinu a že takú škodu ona spôsobiť nemohla. Až na naliehanie (aj obsluhy čs) sa nám podarilo vypísať tlačivá pre poisťovňu. Skôr ako sme odišli, videli sme ako sa na informačnom paneli podstatne zmenila cena paliva. V pondelok ráno je v Nórsku asi najdrahšia. Po pár kilometroch jazdy som pre istotu skontroloval množstvo chladiacej kvapaliny, ale bolo to v poriadku. Chladič motora ujmu neutrpel. Krátko pred 13-tou hodinou sme vošli do tretieho najväčšieho nórskeho mesta Trondheim. Našli sme parkovanie na bežnom parkovisku na ulici Fjordgata, zaplatili parkovné a zložili všetky bicykle. Keďže mierne pršalo, obliekli sme sa aj do pršiplášťov. Našli sme turistickú informačnú kanceláriu, nabrali letáky a mapu mesta. Nábrežie rieky Nidelva lemujú typické viacposchodové budovy zasahujúc až do vody, kde sú postavené na koloch. Podľa informácií staré sklady. Po chvíľke jazdy bicyklami sme sa dostali k veľkej katedrále. Nidaroská arcibiskupská katedrála je najsevernejšie položená gotická stavba na svete. Kúpili sme suveníry vo veľkom turistickom centre hneď vedľa a trochu sa tam zdržali. Vonku zatiaľ prestalo pršať. Od katedrály a arcibiskupského paláca sme prešli po starom vyrezávanom drevenom moste Gamble Byrbo na opačnú stranu rieky k pevnosti Kristansten nad mestom. Na ulici v príkrom kopci sme natrafili na napevno do ulice zabudovaný výťah pre cyklistov. Nepodarilo sa nám ho spustiť, mal fungovať na nejaké žetóny. Do pevnosti sa dalo dostať aj bez poplatku, pretože vstupné bolo dobrovoľné. Vo vnútri boli vystavené dobové zbrane a voskoví nórski, švédski a dánski vojaci. Vo vnútri hradieb boli umiestnené starodávne delá, ale aj z čias druhej svetovej vojny. Za hradbami sa rozprestiera park s chodníkmi, ktoré po prudšom klesaní končili na uliciach mesta. Tak sme si vyskúšali aj krátky downhill race. Všetci bez nehody. Jazdou po meste sme sa dostali až na pešiu zónu na nábreží Tmv-kaia. Sú tam mestské kúpele, bary pizzerie a reštaurácie. Celá táto časť v peknom červenom tehličkovom prevedení. Na konci pri vode bol historický kovový žeriav, asi na vyťahovanie lodí z rieky. Po nenáročnej prehliadke mesta, úspešne sa vyhnúc nákupnému centru sme o 16:30 boli späť v autách. Na krátkej ulici, na ktorej sme parkovali, som narátal 7 elektromobilov, z toho hneď dve Tesly. V tomto meste ich bolo naozaj množstvo. Mali dovolené jazdiť po pruhoch pre MHD a taxi. Z mesta sme sa dostali jazdou trojkilometrovým tunelom popod mesto smerom na východ. Zastavili sme ešte v potravinách REMA1000 a podarilo sa nám tu okrem iného kúpiť aj mrazené kúsky veľrybieho mäsa. Po nórsky HVAL. Na parkovisku veľkej čerpacej stanice na ceste E6 sme si urobili večeru a aj servis našich obytných aut. Za trondheimským letiskom v meste Stjørdal sme dosiahli asi najsevernejší geografický bod našej výpravy a odbočili na cestu E14, ktorou sme už smerovali do Švédska. Pri jazde popri rieke sme videli niekoľko rybárov – muškárov v akcii a niekoľko aut, na ktorých si rybári nezvyčajným spôsobom prevážali udice. Rukoväť s navijakom upevnená do konzoly na pravom rohu prednej kapoty a prút prehnutý ponad strechu, uchytený špičkou k zadnej časti auta. Po pár kilometroch sme začali stúpať do kopcov a krajina sa začala meniť pred očami. Vchádzali sme do nekonečných švédskych lesov nasledujúc veľký farebný oblúk vo forme dúhy. Za úplnej tmy sme pristáli na parkovisku obchodu Coop Konsum v meste Järpen. (GPS: 63.345913, 13.463611).

Trondheim
Kemp v dedinke Hoverberg, Švédsko
V okolí kempu majú domáci aj takéto nezvyčajné domáce zvieratá
Majov gril v akcií - grilovačka ulovených rýb z posledných dní

30.8.2016. Deň štrnásty

Skoro ráno prišla autom na parkovisko asi hlavná manažérka potravín a z jediných dvoch parkovacích miest, ktoré sme obsadili nás vyhodila. Zastala tam svojím autom. Presunuli sme sa len o 6 m ďalej a tam sme jej ku podivu už nevadili. Po raňajkách sme sa pohli prvýkrát na juh. Po ceste sme s Majom asi naraz dostali nutkanie niekde na peknom mieste na pár hodín odstaviť autá a dať si prestávku v cestovaní. Voľba padla náhodne na kemping umiestený v navigácií priamo pri vodnej ploche. V dedine Hoverberg. Prišli sme do cieľa určeného navigáciou (GPS: 62.830819, 14.415803) a žiadny kemping sme na prvý pohľad nevideli. Lenže v okamihu vyšla z domu vedľa príjazdovej cesty staršia dáma a vítala nás u seba v kempingu. Až keď rukou naznačila miesto, kde sa môžeme usadiť, všimli sme si stojany s elektrickými prípojkami na malej lúke. Neveľká drevená budova ukrývala toalety, sprchy aj kuchynku. Boli sme v tom okamihu jediní hostia. Rozhodnutí zostať sme boli už pred vyslovením ceny 200 SEK (21 €) za auto. Tak sme si „našli“ miesta a pekne sme vytiahli všetko, čo sme niekoľko dni len vozili. Stoly, stoličky, prvýkrát kliny pod kolesá, všetky bicykle a konečne prišlo aj na Majov gril. Pár hodín sme neorganizovane niekoľkokrát zašli k vode preskúmať okolie, na krátko aj bicyklami k najbližším chatkám. Pani domáca sa prihovorila, že či pôjdeme pozrieť aj do jaskyne? Ani sme netušili, že tam nejaká je. Od kempu vzdialená len 200 metrov. Pani domácej brat nám predal vstupenky a išli sme sa pozrieť. Jaskyňa objavená v roku 1897 je dodnes súčasťou rodinného podniku. Osvetlená zeleným a červeným svetlom maskovala svoju jednoduchosť bez akejkoľvek kvapľovej výzdoby. Podľa informácií najväčšia skalná jaskyňa v Škandinávii. Nijak nás to neohúrilo, na Slovensku sme zvyknutí na inak vyšperkované jaskynné priestory. Krátkou cestou z prehliadky sme pár metrov odbočili z chodníka a našli niekoľko húb. Po návrate Majo už rozpaľoval gril. Vytiahol z mraziaka z Nórsku ulovené ryby a niekoľko steakov. Hanka sa obliekla do neoprénu a vybrala sa k vode. Ja som si povedal (odvaha posilnená pivom), že idem tiež. Hlavne uvoľniť spomedzi kameňov návnadu na rybu, ktorú som tam pred pár hodinami zasekol. Po pás sa mi vliezť do vody podarilo a rozpačito som si osviežil rukami aj hrudník. To bolo všetko. A trielil som rýchlo z vody von. Príšerne studená! Skoro ako u nás v Oravskej priehrade. Grilované ryby a steaky Majo pripravil fantasticky. Ako vždy. Po výbornej večeri nasledovala už len očista našich tiel a po vyprevadení ohnivého kotúča za horizont sme dopili posledné pivo toho dňa.

31.8.2016. Deň pätnásty

Ráno sme sa bezcieľne pozvoľna povyťahovali z aut. Majo bol skontrolovať udicu, na ktorú v predchádzajúci večer nastražil návnadu na miestneho predátora. Návnada ostala bez povšimnutia. Keď slnko málinko prehrialo vzduch vymysleli sme, že sa pôjdeme previesť na bicykloch okolo neveľkého polostrova. Vytýčená trasa 10 kilometrov. Všetkým sa nechcelo, Samko a Majo zostali. Už po prvých dvoch kilometroch sme povedľa cesty videli rásť čučoriedky a brusnice. Bicykle sme nahádzali do priekopy a roztrúsili sme sa po riedkom lese. Keď sme sa dostatočne napásli čučoriedkami a zaplnili dva batohy brusnicami pokračovali sme smerom na usadlosť Vattviken. Po celej dĺžke cyklotrase sme prechádzali popri farmách a samostatne stojacich domoch. Od Hoverbergu sme sa nasmerovali späť do kempu. Po návrate nasledovali kompletné rajóny našich aut a potom sme všetko zbalili. 10:50 sme sa rozlúčili s milou pani domácou a vyrazili smerom na Štokholm. Najkratšou trasou to malo byť skoro 500 km. Asi po 2,5 hodinách jazdy sme začali na striedačku vykrikovať do vysielačiek: „Videli ste tie hríby v lese?“ alebo „Jéj a tamtie ste videli?“ Keď toho bolo fakt veľa, zrazu som prudko odstavil na mieste vedľa cesty. Ešte som nestihol ani vypnúť motor, všetky dvere na oboch karavanoch sa rozleteli a do desiatich sekúnd som ostal sám pri dvoch pootváraných autách. Začala pravá „hubová horúčka“, za pár minút ich nebolo kam ukladať. Musel som zakročiť: „ Domov ich doviesť nestihneme a toľko ich po ceste nezjeme, dosť!“ Tie huby sme naozaj jedli pri každej príležitosti, až pokiaľ sa nezačali kaziť. Cesta ubiehala výborne, po niekoľkých dňoch v Nórsku sme tu cez švédske lesy radili aj šieste prevodové stupne. Dvakrát sme po ceste stáli. Raz pri nákupe potravín v ICA supermarkete v mestečku Färila (tu si Samko vynútil kúpu konzervy Surströming) a raz na odpočivadle vedľa cesty. Pred 20-tou hodinou nám bolo jasné, že do Štohkolmu v dobrom čase nedorazíme. Unavení z cestovania sme radi prijali Majov návrch odstaviť to v meste Uppsala. Výborná voľba! S príchodom večera sme v meste priamo na parkovisku vedľa vlakovej stanice našli miesta a keďže už bolo dávno po 18-tej hodine, boli bez poplatku. (GPS: 59.859591, 17.643718) Vyšli sme si na prechádzku po meste. Mesto bolo plné ľudí, námestia, ulice, reštaurácie aj kaviarne tu žili. Väčšinou všetko boli študenti. Nečudo, v meste je vychytená univerzita. V tom čase sa konali oslavy na počesť prírodovedca žijúceho v 18-tom storočí, menom Carl Linné. Učenec, zakladateľ systematickej botaniky, zoológie, dvojslovného pomenovania rastlín a živočíchov rodovým a druhovým menom. Pred Uppsala domkyrka (katedrálou) sa odohrávalo divadelné predstavenie z množstvom hercov, niekoľkými koňmi, ale aj živou kozou. Nič sme nerozumeli, ale aj tak sme hodnú chvíľu sledovali. Naozaj celkom unavení sme o 22:00 ohlásili večierku. Vedľa parkoviska nám do rána robila spoločnosť viac ako stovka uzamknutých bicyklov.

Čerstvé brusnice
Ďaľšia časť z úlovku zo švédskych lesov
Prespanie na parkovisku v meste Uppsala

1.9.2016. Deň šestnásty

Pred sebou sme mali dlhý deň, večer sme chceli byť na juhu Švédska a plánovali sme nasadnúť na trajekt do poľského Świnoujście. Vstali sme skoro ráno, okolo šiestej, aby sme z mesta vyšli čo najplynulejšie. Do Štokholmu to bolo necelých 70 km a cesta trvala zhruba hodinu. Pri vchádzaní do mesta som chcel zadať do navigácie nejaké parkovisko a v tom si Lenka (pozorný spolujazdec) všimla modrú tabulu s obytným autom. Síce som nestačil odbočiť, ale hneď na blízkom kruhovom objazde som chybu napravil a vrátili sme sa k tomu miestu. (GPS: 59.350615, 18.053970) Bol to vstup do podzemného parkoviska. Vošli sme, žiadne poplatky. Síce to tam dosť páchlo po odpadkoch, ale miesta bolo dosť. Rozhodne sme nemali chuť hľadať v meste niečo iné, doprava už dosť hustla. Bleskom sme zložili bicykle, pobrali batohy a vyšli na čerstvý vzduch. Po chvíli sme sa zorientovali a nabrali kurz centrum. Zviezli sme sa dlhými ulicami až k morskému kanálu, prešli sme cez Riddarholmen, Gamla Stan urobili sme okruh cez Södermalm. Všetko sme absolvovali v miernom tempe, niekde sme bicykle aj tlačili. Otočili sme sa späť smerom na juh, do štvrte Norrmalm. Tu sme natrafili na lákavú voňavú cukráreň, tak sme opreli všetky „bajky“ o priečelie. Objednali sme si okrem sladkostí aj kávu a maškrtili sme. Potom sme zamierili do pešej zóny, nákupnej ulice Drottninggatan. Tu sa naše už aj tak mierne tempo spomalilo, ženy a dievčatá sa predsa museli kde tu „pozrieť“. Nasledovala orientačno-cyklistická etapa do miesta, kde sme opustili naše karavany. Síce sme dorazili z úplne opačnej strany, cez malý mestský park pod ktorým sa parkovisko vyhĺbené v skale nachádzalo, ale podstatné bolo, že sme našli. Zrýchlenými pohybmi sme naložili bicykle, naskákali do aut a vyšli von. Presne o 13:00 sme nastavili kurz smerom na diaľnicu E4. Po troch hodinách jazdy diaľničným tempom sme obaja šoféri začali pociťovať únavu, tak sme v meste Gränna zašli na stellplatz pri
jazere. Tu dostali naše posádky dvojhodinové voľno na krátku prehliadku cukríkového mestečka. Ja s Majom sme to tu prešli rok pred tým, tak sme zalomili v autách a upadli do oslobodzujúceho hlbokého spánku. Po skompletizovaní posádok nás čakalo zvyšných 360 km jazdy do prístavu v Trelleborgu. S jednou krátkou prestávkou sme po 21:30 dorazili do prístavu a vedení navigačnými tabuľami sme sa ocitli pred odbavovacím miestom spoločnosti UNITY LINE, lenže cargo – pre nákladnú kamiónovú dopravu. Poďho naspäť pomedzi LKW (niekde aj v protismere) na turistickú – civilnú mýtnicu. Už sme boli v časovej tiesni. Trajekt odchádzal o 22.10, takže o necelých 25 minút. Chceli sme kúpiť palubné lístky, lenže všetky miesta boli vypredané, na druhý deň ráno tiež! Čo sme čakali? Bol koniec prázdnin a my sme na rezerváciu ani nepomysleli! Nebolo mi dvakrát do spevu keď som si uvedomil, že alternatívna trasa je obísť Baltické more po pevnine, cez Dánsko a Nemecko. Lenže to znamenalo prejsť 800 km naviac. Našej ženskej časti posádok to nedalo a v momente keď som ja už upadal do beznádeje, prišli s informáciou od vodiča kamiónu. Mali sme sa vrátiť na to miesto cargo UNITY LINE, kde sme už raz nechtiac boli, že tam berú aj turistov. Taká loď mala odplávať skoro ráno o 3:20. Takže sme tam opakovane zašli. Majo vošiel do kiosku zistiť možnosti. Po chvíli vyletel natešený, že nie je problém „zoberú nás!“, bolo treba len pasy a doklady od auta. Keď to mladý muž zadministroval a vyslovil sumu 1680 SEK (174,30 eur) ani mi to neprišlo veľa. „Hlavne že sa poplavíme!“ Prešli sme autami cez automatickú závoru pomocou karty s čiarovým kódom sledujúc červenú lajnu č. 68 a zastali sme na móle úplne v prvom rade. Prehodili sme pár viet s vedľa stojacím slovenským kamiónistom, ktorý nám podaroval balenú vodu zo Slovenska. V autách sme nastavili budíky a celkom spokojne zaspali.

Prehliadka Štokholmu 1
Prehliadka Štokholmu 2
Prehliadka Štokholmu 3
Prehliadka Štokholmu 4

2.9.2016. Deň sedemnásty

Budík nebol potrebný. Pred tretou začal „kravál“. To všetky kamióny naštartovali svoje motory a jeden po druhom sa vliekli do lode ako obrovské húsenice. My sme dostali pokyn až ako poslední. Vyšli sme hore na vyššie podlažie a personál tam nasmeroval naše autá otočiť a  do vnútra lode sme zacúvali. Pobrali sme si batohy s nabalenou stravou a oblečením, s obavou čo nás čaká. Plavba mala trvať 8 hodín. Prišli sme do nie veľkých spoločenských priestorov lode, kde bola len jedáleň, bar, malý obchod a dva obstarožné hracie automaty. Mysľou mi prebehlo: A kde je oddychová miestnosť? Kde sa tu 8 hodín premrvíme? V tom na nás kývol recepčný, aby sme predložili naše palubné lístky. Poliak čosi odbľabotal a vedľa stojaci slovenský kamiónista (ten istý z prvého radu na móle) preložil. „ Máte pre každú rodinu jednu kajutu, teraz o štvrtej ráno „bude“ obed a po obede raňajky“. Tak to sme fakt nečakali. V kajute čisto, matrace v posteliach zaváňali novotou, bezchybná toaleta so sprchou. Paráda! Obed pred svitaním bol pripravený bez pripomienok, naozaj chutne, slušný výber. Vyspal som sa výborne. Z veselých oddýchnutých tvári mojich spolucestovateľov som vyčítal tú istú spokojnosť. Pred desiatou hodinou dopoludnia sme znovu vošli do ešte len plniacej sa jedálne. Na raňajky bolo pripravené (asi) všetko. Ako v drahom hotely. Riadne sme sa napráskali. Jedáleň bola umiestnená v prednej časti lode a cez veľké okná sme počas raňajok sledovali blížiace sa slnkom zaliate poľské pobrežie. Lepšie to dopadnúť nemohlo. Vylodenie prebehlo bleskurýchlo, pretože sme opúšťali loď úplne prví. „Dovidenia WOLIN (meno lode), dúfam že tvoju pohostinnosť ešte niekedy využijeme!“ Bol piatok napoludnie a času na návrat domov nadmieru. Slniečko hrialo tak, až som si spomenul na Majove slová z prvého dňa. Predpoveď mu nevyšla, tento deň bol teplejší (ale asi len o 1°). Bez debaty sme sa vrátili opäť do leta. Škoda by bolo tieto chvíle presedieť v aute. Za mestom sme sa preplavili kompou cez rieku Świnu a našli sme veľké prázdne asfaltové parkovisko priamo pri pláži v tesnej blízkosti hraníc s Nemeckom (GPS53.925803, 14.229289). Síce bolo za poplatok, ale cena nestála ani za zjednávanie. Predplatili sme si asi do sedemnástej hodiny. Prvé dve a pol hodiny sme strávili na piesočnatej pláži a kúpaním sa v mori. Rozhodne sa teplota vzduchu a vody nedala zrovnať s letoviskami v Chorvátsku a Jadranským morom, ale nám čo sme dorazili zo severu to spôsobovalo výbornú letnú plážovú náladu. Najviac Lenke a Hanke. Do chuti sa vyšantili. Po vykúpaní sme nasadli na bicykle a zašli do kúpeľnej časti mesta a na promenádu. Jedli sme gofry a zmrzlinu, navštívili „dom naopak“. V stánku s údenými rybami sme si nakúpili dobroty. Majo si pripomenul detstvo údeným úhorom a len tak na „stojáka“ ho za okamih zmastil priamo pred stánkom. Prešli sme aj nekúpeľnou častou mesta a zdržali sa v nejakom obchodnom dome. Mesto je to vcelku pekné a čisté, plné kvetov a rôznych starých ale väčšinou moderných penziónov. K autám na parkovisko sme dorazili niečo pred osemnástou a mladý Poliak, vyberač parkovného ešte čakal na doplatok pár drobných za poslednú nezaplatenú hodinu. Odišiel až keď si bol istý, že ideme tiež. Navigácia vyrátala vzdialenosť domov v dĺžke 866 km. Cestovali sme do 22:00. Viac sa nám nechcelo a ani nebolo potrebné. Spali sme na čerpacej stanici asi kilometer od hlavného ťahu cesty E65.

Raňajší výhlad na more počas 8- hodinovej plavby z Trelleborgu do Poľska
Takmer "letné" kúpanie na pláži v meste Świnoujście, Poľsko.

3.9.2016. Deň osemnásty - posledný

Od piatej ráno sme pokračovali po E65-ke. V nejakom meste sme kúpili potraviny v obchode Biedronka. Trochu ma prekvapila cena za nákup. V košíku bolo veľa tovaru za málo peňazí. V severských štátoch sme si za tých pár dní zvykli na iný pomer.  Na konci E65-ky sme sa napojili na diaľnicu A4 smerom na Wroclaw a v tomto mieste sa naša okružná cesta po Škandinávii uzavrela.  Domov ostávalo ešte posledných päťsto kilometrov. Tie sme absolvovali bez komplikácií s niekoľkými zástavkami. Do Lutily sme dorazili 10 minút po 16-tej hodine, na tradične pre nás nachystaný skvelý obed u rodičov, starých rodičov a svokrovcoch v jednom, aj keď v tomto prípade obed dosť neskorý.

Na záver

– Za osemnásť dní sme najazdili 5960 kilometrov autom, 385 kilometrov sme absolvovali plavbou po moriach vrátane prekonávania fjordov v Nórsku.

– Na počítadle bicykla pribudlo nečakaných 210 kilometrov.

– Nórsky AutoPASS v konečnom zúčtovaní stiahol z kreditnej karty sumu 33 eur. Najviac platieb prebehlo v meste Trondheim.

– Do Nórska sme vplávali (podľa slov českého karavanistu vo Flekkefjorde) po dvojtýždňových výdatných lejakoch. Možno preto sme na každom rohu a z každého okna auta videli vodopády alebo z výšky tečúce potoky. Podľa Petrových slov (z Kvarviku) je Nórsko jedná veľká skala obrastená machom a tá voda nemá kde vsakovať. Možno má pravdu. Krásna skala! Počasie nám rozhodne vyšlo, skoro všade nás sprevádzalo slnko, maximálne sme zažili krátke prehánky. Až na Bergen, tam nám do obeda fakt riadne lialo.

–  Na ulovenie veľkého lososa (myslím metrového) je potrebné mať lepšiu výbavu, silnejšie, odolnejšie udice a nejaký malý čln, ktorým sa dá dostať od brehu aspoň na dvesto metrov. Nie že by sme si na rybách nepochutnali, boli výborné.

– Nemali sme žiadny veľký plán cesty. V Dánsku absolútne nie, v Nórsku mala Lenka nachystaných niekoľko bodov najnavštevovanejších turistických miest, cesta Švédskom bola čistá improvizácia. Napriek tomu (alebo práve preto) sme toho videli a zažili tak veľa a mali sme sa tak skvele, že by bola škoda o tom nenapísať.


S odstupom času, možno pol roka mi Hanka povedala: „Na tej dovolenke mi vôbec nechýbalo niekoľkodňové vylihovanie na pláži a kúpanie sa v mori. Toto bolo oveľa lepšie! Kde pôjdeme na budúce?“ Kde pôjdeme nabudúce neviem, ale s týmto tuláckym spôsobom trávenia voľných chvíľ sa rozhodne stotožňujem a nemenil by som. A určite nie som sám!